Raz boli lacné letenky.....alebo dobrodružstvo v Srbsku II.

Autor: Milan Duriš | 21.3.2017 o 18:16 | (upravené 31.3.2017 o 19:47) Karma článku: 6,00 | Prečítané:  1247x

Lacné spiatočné letenky do juhosrbského mesta Niš mi začiatkom roka 2017 vyčarili úsmev na tvári - bol by hriech ich nevyužiť! A to som netušil, že letím v ústrety snehovej búrke, ktorá pohltila Balkán a skomplikovala  moju púť....

Prvú časť môjho balkánskeho dobrodružstva si môžete prečítať v tomto blogu: https://milanduris.blog.sme.sk/c/449391/raz-boli-lacne-letenky-alebo-dobrodruzstvo-v-srbsku-i.html

Po chvíľke oddychu pri teplom nápoji(veľmi sa mi páčil zvyk, že som vždy ku čaju  automaticky dostal  aj med) som prešiel ponad rieku Nišava smerom k centru mesta a rozhodol sa navštíviť trochu vzdialenejšiu turistickú pamiatku - o to však zaujímavejšiu. 

Tou spomínanou "vzdialenou" pamiatkou je Čele Kula alebo Scull Tower, voľne preložené Veža z lebiek. Niekomu sa to môže zdať ako dosť morbídna atrakcia, napriek tomu je hojne navštevovaná a patrí medzi kultúrne pamiatky mimoriadneho významu. Jej vznik sa datuje do srbsko - tureckých bojov v 19.storočí. Po porážke Srbov prišiel rozkaz od osmanského veliteľa, ktorý nechal z lebiek padlých Srbov postaviť trojmetrovú vežu, ktorá mala slúžiť ostatným Srbom pre výstrahu. Po osamostatnení Srbska postavili nad vežu kaplnku, aby ju chránili pred poveternostnými vplyvmi. Z pôvodných vyše 900 lebiek sa dodnes zachovalo približne 50, pričom v samostatnej vitríne je vystavená aj údajná lebka vodcu srbského povstania Stevana Sindelicu. 

Keď sa prvýkrát ocitnem v cudzom meste, najradšej chodím pešo, aby som sa zorientoval a spoznal zákutia, ktoré by som z autobusu ani nezbadal. Preto som sa aj v tomto prípade rozhodol pre dvadsaťminútovú prechádzku po meste, napriek sneženiu a vetru. 

Samozrejme nemohla chýbať ani socialistická architektúra(toto sídlisko na mňa pôsobilo mimoriadne depresívne):

Po príchode k Čele Kula som si kúpil permanentku, ktorá mi zaručovala vstup nielen do Veže z lebiek, ale tiež do Archeologického múzea, Koncentračného tábora Crveni Krst a archeologického náleziska Mediana (ktoré bolo v čase mojej návštevy zatvorené). Samotná cena však bola neprekonateľná - v prepočte ma lístok vyšiel niečo vyše 1,50 eura. Na Slovensku by som sa za túto cenu nedostal možno ani do jedného múzea...

Nielen tu, ale vo väčšine pamiatok nechýbala ceduľka upozorňujúca na zákaz fotografovania. Ako som si všimol, bolo to nielen hromadne ignorované, ale dokonca aj tolerované - tak som si niečo pofotil aj ja.

Ďalej moje kroky viedli smerom k spomínanému koncentračnému táboru Crveni Krst, v preklade Červený kríž. Napriek tomu, že už predtým som navštívil niekoľko koncentračných táborov v Poľsku, ktoré boli väčšie rozlohou aj počtom obetí, tento na mne zanechal  najsilnejší dojem. Bolo to spôsobené asi tým, že v areáli som sa nachádzal sám (ak nerátam tetu vrátničku a jej psa), kým napríklad v takom Osvienčime sa nonstop pohybujú davy ľudí. Nepríjemné počasie, zavíjanie vetra a výborné zvukové efekty (skoro ma šľak trafil, keď sa zrazu do ticha ozvala siréna, štekot psov a streľba zo samopalu - bol som na treťom poschodí v jednom baraku a veru som asi tri sekundy tuho uvažoval, že sa dám na útek) to už len všetko podškrtli. 

Všetky dôležité informácie sú uvedené na paneloch. Táborom si prešlo 30 000 ľudí, pričom približne 10 000 z nich sa už domov nikdy nevrátilo. 12.februára 1942  sa odohral masový útek, pri ktorom sa zachránilo vyše 100 ľudí, avšak viac ako 80 zastrelili pri pokuse oň. 

Konečne sa neskoro popoludní ozval aj môj žalúdok (bohaté raňajky na ubytovni mi doposiaľ stačili), preto som sa vrátil do centra mesta, aby som našiel nejakú reštauráciu, ktorá ponúka tradičnú srbskú kuchyňu. Po ceste tam som ešte natrafil na menší pamätník venovaný obetiam bombardovania letectvom NATO v roku 1999. Na túto tému sme sa veľa rozprávali aj s majiteľom ubytovne dlho do noci nad pohárikom rakije, pričom som sa dozvedel, že pri týchto kontroverzných útokoch bola v meste zasiahnutá tržnica a aj blízka nemocnica(!!!) -  všade sa však hovorí o tom, že bombardovanie bolo namierené proti vojenským cieľom....

Svojho významného rodáka, cisára Konštantína Veľkého, si Nišania pripomínajú aj nenápadným pamätníkom na nábreží. Jeho motív tvorí stredoveká legenda. Podľa nej sa Konštantínovi v noci pred rozhodujúcou bitkou o trón zjavilo znamenie kríža spoločne s nápisom:"In hoc signo vinces" - "V tomto znamení zvíťazíš." Preto nezaváhal a na zástavy každého bojového oddielu pohanskej armády dal pripevniť kríž. Prekvapivo(alebo nie?) v bitke zvíťazil nad niekoľkonásobnou presilou a o niečo neskôr vydal slávny Milánsky edikt a kresťanstvo legalizoval.

Približne v centre mesta, blízko veľkého nákupného strediska, som natrafil na zaujímavo vyzerajúcu uličku, ktorá akoby si zachovala tradičnú "vizáž" - dlažobné kocky, menšie krčmičky a rodinne vyzerajúce reštaurácie natlačené na seba. Rozhodol som sa jednu si vybrať a dobre som urobil. Za sumu v prepočte asi 5 eur som sa poriadne najedol(ako môžte vidieť nižšie), doprial som si pivo, nechal som tringelt a ešte som dostal aj výdavok. Pre priemerného Slováka je celkovo Srbsko, čo sa cien týka, výhra. 

Pomaly sa stmievalo, tak som sa ešte prešiel cez vianočne vyzdobenú pešiu zónu. Vyše 80% obyvateľstva sa hlási k pravoslávnemu náboženstvu riadiacemu sa podľa juliánskeho kalendára, preto práve počas mojej návštevy vrcholili prípravy na Vianoce (u nás ich poznáme aj ako "rusnácke"). Všimol som si zaujímavú tradíciu - všade museli byť ozdoby zo suchých hnedých listov. A  keď hovorím všade, tak naozaj všade - v každej miestnosti, obchode, dokonca ich niektorí ľudia mali pripevnené aj na autách.

To som ešte netušil, že kombinácia pravoslávnych Vianoc a snehovej búrky, ktorá sa naplno prejavila v noci a na druhý deň(teda v deň môjho odletu domov) spôsobí nečakané komplikácie. O nich však už v ďalšom pokračovaní. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Po kose na Krym? Zakopnete o tank

Vreckový sprievodca cestovateľov po východných teritóriách, časť III.

KOMENTÁRE

Mala byť ombudsmanka aj na pochode za rodinu?

Bubon, koláž Krista a zástava, celý výjav pripomínal akúsi civilnú procesiu.


Už ste čítali?