Raz boli lacné letenky... alebo dobrodružstvo v Srbsku III.

Autor: Milan Duriš | 29.3.2017 o 19:25 | Karma článku: 4,99 | Prečítané:  558x

Lacné spiatočné letenky do juhosrbského mesta Niš mi začiatkom roka 2017 vyčarili úsmev na tvári - bol by hriech ich nevyužiť! A to som netušil, že letím v ústrety snehovej búrke, ktorá pohltila Balkán a skomplikovala  moju púť....

Predchádzajúce časti môjho balkánskeho dobrodružstva si môžete prečítať v týchto blogoch:

 https://milanduris.blog.sme.sk/c/449890/raz-boli-lacne-letenky-alebo-dobrodruzstvo-v-srbsku-ii.html?ref=viacbloger

https://milanduris.blog.sme.sk/c/449391/raz-boli-lacne-letenky-alebo-dobrodruzstvo-v-srbsku-i.html

Celú noc som so zatiahnutým závesom len počúval, čo sa to vonku deje. Cez nezatesnené okná (neskôr som sa presvedčil, že to je všeobecný problém Srbska) sa do izby prebíjal nielen nemilosrdný vietor ale aj snehové vločky. Nemal som odvahu (a zároveň ani chuť vstať z vyhriatej postele) pozrieť sa na to snehové peklo, ktoré sa dialo vonku. No ranný pohľad ma skutočne šokoval. 

Kým podvečer ešte padalo len trošku snehu, ktorý sa poväčšine hneď topil a neudržal sa, teraz ráno už boli ulice aj cesty úplne zaviate. Ľudia sa brodili závejmi a snažili sa dostať do obchodov, ktoré v tento deň (podľa pravoslávneho kalendára sa akurát blížil Štedrý večer) boli otvorené kratšie.

Zatiaľ ma táto situácie nejak extra netrápila, veril som, že odlet domov prebehne v absolútnom poriadku. Naraňajkoval som sa a mal som v pláne sa ešte prejsť po meste a nakúpiť posledné suveníry, keďže letieť domov som mal až poobede. Rýchlo som si to však rozmyslel a prijal som pozvanie majiteľa ubytovne na domácu rakiju, pretože potulovať sa v meste po kolená v snehu a pri silnom vetre, ktorý rýchlosťou určite konkuroval víchrici a znásoboval mínusové teploty, by určite nebol dobrý nápad. Stránka letiska upozorňovala na dva zrušené lety z Nemecka a Holandska, ktoré však boli odklonené do Belehradu a cestujúci tam boli dopravení autobusmi. Trošku mi odľahlo, aj keby náš let teda zrušili, domov sa dostanem s maximálne trojhodinovým meškaním, čo by sa ešte dalo prežiť (keď si teraz pomyslím, aký som bol naivný...). S grátis desiatou som sa teda pešo vybral na autobusovú zastávku smer letisko. 

Asi dvadsaťminútový presun som si teda odtrpel. Chaos na neodhrnutých cestách, zasypané chodníky, šmýkajúce sa autá...to všetko by som prežil, ale ten studený víchor, to bolo niečo. V momente som bol premrznutý a v duchu som ďakoval, že som si na cestu zobral poriadnu vetrovku a nie jarnú bundu, ktorú som mal pôvodne nachystanú. 

Autobus na letisko meškal, teda aspoň sa mi zdalo, že som tam stál vo vetre a snežení minimálne hodinu. Do reči som sa dal s dvomi Slovákmi, Marekom a Marekom, ktorých som stretol v lietadle a aj deň predtým vo Veži z lebiek, a tak sme vytvorili základ skupiny snažiacej sa dostať domov. Napokon teda autobus prišiel a na letisko nás odviezol. V hale bolo len o trochu teplejšie ako von, no rýchlo sme si obsadili miesto v kaviarni a sadli si ku káve. Pri našom lete stále svietilo zelené svetielko, neskôr bol dokonca vypísaný aj začiatok check-inu, všetko vyzeralo fajn. No teda všetko nie.....Pobavil nás pohľad na jedinú motorizovanú jednotku, ktorá odhŕňala nielen prístupovú cestu k letisku, ale zrejme aj pristávaciu plochu. V jednom momente nám aj napadlo, či sa neponúkneme a nepôjdeme pomôcť :-) A sneh sa len sypal a vietor stále silnejšie fúkal...

No to, čoho sme sa všetci hrozili, ale nepripúšťali sme si, sa udialo pár minút pred predpokladaným odletom. Na obrazovke sa objavil oznam o presmerovaní letu - čo nás síce znechutilo, ale ešte vždy sme si mysleli, že sa pekne prevezieme do Belehradu. O pár minút sme však vyrozumeli, že lietadlo síce presmerovali, ale naspäť do Bratislavy. Tým zhasla aj naša posledná nádej. Nepomohli ani slová: "Toto sa stáva len v amerických filmoch, nie v skutočnosti!"

Po úvodnom chaose sme samozrejme začali hľadať nejakú osobu, ktorá by nám dala viac informácií. Tú nešťastnicu dodnes ľutujem, pretože vyzerala ešte menej informovane ako mi a vyrútilo sa na ňu dvesto, viac či menej, nervóznych ľudí. Dostali sme pekne vytlačené informácie o možnosti zmeny letu (najbližší voľný bol cca o týždeň) a ospravedlnenie, ktoré nám bolo v tej situácii na dve veci.

Keď sú Slováci v zahraničí v núdzi, ťahajú za jeden povraz. Niekoľkí sme teda utvorili krízový štáb, k nám trom sa pridali Laci a Monika a ešte jeden manželský pár a uvažovali sme nad našimi možnosťami. Jednou bolo nájsť nejaký iný lacný let z blízkych miest (čo sa nepodarilo), druhou bolo využiť vlaky (čo sa zdalo ako lepší nápad). Zavolali sme teda taxíky a vybrali sa vonku ich čakať. Bolo to najhorších dvadsať minút v živote - stáli sme slabo oblečení v silnej víchrici, pričom pocitová teplota sa podľa mňa šplhala aspoň k mínus tridsiatim. Omŕzali nám všetky časti tela, ktoré boli tomu všetkému nechránene vystavené. Napokon sme sa vrátili do haly a uznali, že to bolo najmúdrejšie rozhodnutie večera - inak by niekedy na jar objavili naše zamrznuté telá :-) 

Začali sme teda riešiť ďalší postup. Letecká spoločnosť ponúkla zdarma možnosť prespať v hoteli. Keďže sa pomaly zmrákalo a víchrica neprestávala, zdalo sa to ako najrozumnejšia možnosť. No ani to nebolo také jednoduché. Ako sme sa dozvedeli, našich taxíkov sme sa nedočkali z toho dôvodu, že cesta na letisko bolo úplne neprejazdná, podobne ako priľahlá diaľnica do Nišu, v ktorej dokonca uviazlo niekoľko desiatok áut. Preto bol vlastne problém aj s naším odvozom do hotela. Spomínaná nešťastnica (napokon boli dve) okrem letiskového transferu obvolávala aj mestské taxislužby, aby s prepravou pomohli, no ako som už vyššie písal - bol Štedrý večer. Človek už teraz len s úsmevom spomína na všelijaké okolnosti, ktoré prispeli k tomu všetkému. 

O pár hodín sa cestu podarilo sprejazdniť, a tak sme sa ešte pred polnocou dostali na niekoľkohviezdičkový hotel. Večeru sme síce nedostali, ale postačilo vedomie mäkkej postele. Izby  boli nevykúrené (zrejme na Štedrý večer nečakali taký nával hostí) a cez okná prefukovalo (to som už spomínal vyššie, že je to zrejme srbský štandard), ale boli sme spokojní. Chceli sme počkať do rána, aby sme sa dozvedeli, či letecká spoločnosť pre nás niečo chystá (och, tá naivita), prípadne sme mali plán B - jednodňová cesta vlakom. Informoval som o svojom stave rodinu, aby vedeli, že žijem a aj kolegyňu z práce,aby vedeli, čo je so mnou, keby som to náhodou do pondelka nestihol. 

Ráno sme sa nafutrovali raňajkami zadarmo (celkom ma hrialo pri srdci, že za spiatočnú letenku som dal 5 eur a letecká spoločnosť mi zaplatila noc v hoteli s raňajkami, teda na mne prerobili), dozvedeli sme sa, že sme v tom sami a rozhodli sa pre plán B.

Víchrica sa upokojila, nebo bolo modré, ale poriadne mrzlo. Vyrážali sme teda v sobotu na obed a predpokladaná cesta mala s niekoľkými prestupmi trvať cca 24 hodín. Balada. Horko-ťažko som sa s ujom na železničnej stanici dohodol a napokon som kúpil lístky na vlak do Belehradu. Keďže sme mali dostatok času, rozhodli sme sa nájsť nejaký obchod, kde by sme si kúpili jedlo na dlhú cestu. Samozrejme sme zabudli na to, že Srbi slávia Vianoce a zatvorené bolo všetko, nakoniec sme však našli otvorenú aspoň benzínovú pumpu, kde sme si zaobstarali nejaké sušienky a vodu, keďže nič "jedlejšie" nemali. Tam sme sa aspoň poriadne nasmiali na jednom nápise:

Keď sme sa vrátili na železničnú stanicu, náš spoj do Belehradu meškal tri hodiny. S pocitom, že sa domov asi nikdy nedostaneme sme sa "hecli", našli autobusové spojenie a konečne sa pohli smerom domov. Čo bolo horšie, dokonca aj v tom autobuse som sedel pri prefukujúcom okne. Trojhodinová cesta ubehla celkom rýchlo, videli sme časti Srbska, o ktorých som si ani nemyslel, že ich uvidím. Zaujímavé bolo, že hodinku cesty na sever od Nišu už nebolo o snehu ani chýru, ani slychu. V Belehrade sme si rýchlo kúpili lístok na nočný vlak do Budapešti a vybrali sa hľadať nejakú otvorenú reštauráciu, čo sa nám aj pošťastilo a dali sme si na rozlúčku pljeskavicu. Keďže po celodennom hladovaní nám to nestačilo, trochu sme sa prešli mestom a našli ešte aj "Mekáč", kde sme sa už len dotlačili sladkosťami.

Belehrad v noci vyzeral celkom fajn, minimum ľudí, pekne vysvietené budovy - vôbec nepripomínal mesto, ktoré pred skoro dvadsiatimi rokmi trpelo humanitárnym bombardovaním. No videli sme aj budovy, ktoré od bombardovania neopravili a stali sa tak trvalým mementom tohto konfliktu. Škoda, že som sa v tomto meste ocitol za takýchto okolnosti, rozhodne by stálo aj za poriadnu poznávaciu návštevu. Ale to niekedy nabudúce.

Keď sme si konečne sadli do vlaku smer Budapešť, padol nám kameň zo srdca. Domov bol čoraz bližšie a bližšie. Už sme len posedávali, rozprávali sa, smiali sa či driemali. Miesto prefukujúcich okien sme tentokrát mali v otvorenom vozni dvere, ktoré sa nedali zatvoriť, teda všetko teplo sa strácalo (jeden by neveril, že môžem mať toľkú smolu). Na srbsko-maďarských hraniciach sme sa nevyhli pohraničnej kontrole, keďže ide o vonkajšiu hranicu Schengenského priestoru. Smiali sme sa na tom,  koho prísne vyzerajúci colníci nepustia, no len do tej chvíle, kým naozaj jedného muža nevysadili aj s kufrom von za veľkého kriku a už sa nevrátil. To bol ale posledný incident, ktorý sme na ceste zažili.

Do Budapešti sme pricestovali skoro ráno bez meškania a naša skupina sa pomaly trhala. Kým Marekovci tiahli na Bratislavu, my sme sa vydali smer Košice, odkiaľ som mal domov bližšie. Ale aby nebolo všetkým cestovným katastrofám koniec, rýchlik, na ktorý som prestupoval v Košiciach kvôli silným mrazom meškal asi polhodinu, ale to som už v konečnom dôsledku ani nevnímal. Veď celkovo som meškal už tridsaťšesť hodín.....

Nejaké zhodnotenie? 

Srbsko je fajn krajina, voči ktorej som mal zbytočné predsudky. Síce sa moja 5 eurová dovolenka o trošku predražila a predĺžila, stála za to. V núdzi človek spozná fajn ľudí a overí si, ako je schopný zvládať nečakané situácie na neznámych miestach. Aj keď po návrate domov som si hovoril, že Srbsko nikdy viac, teraz s odstupom času zase hovorím: "Srbsko, určite znovu!" 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nacionalistický kňaz pomáha šíriť propagandu ĽSNS

Ján Košiar, ktorý otvorene podporuje kotlebovcov, píše pre časopis Zväzu protikomunistického odboja. Magazín platí ministerstvo vnútra.

KOMENTÁRE

Antifašisti ani antikomunisti to nepochopili

Neexistuje sloboda len pre jednu vybranú skupinu.

EKONOMIKA

Volkswagen: Odborári dostali to, čo sme im núkali pred štrajkom

Na jar ponúkal Volkswagen zvýšenie platov o 12 percent.


Už ste čítali?