Milan v Miláne (a všelikde inde)...alebo taliansko-švajčiarsky výlet I.

Autor: Milan Duriš | 3.5.2017 o 16:34 | (upravené 16.5.2017 o 18:00) Karma článku: 5,76 | Prečítané:  588x

Po balkánskom výlete som využil pár dní voľna na prelome februára a marca. Voľba(a lacné letenky k nej) padla na severotalianske Bergamo, k nemu "priľahlé" Miláno a švajčiarsku Bellinzonu, ktorá sa pritrafila len náhodou. 

Aj keď som sa snažil pokračovať vo svojej tradícii nízkonákladového cestovania, Taliansko a Švajčiarsko, ktoré som navštívil, zo mňa predsa len vytiahli o pár eur viac, ako som očakával. Počas výletu som vyskúšal tri rôzne spôsoby ubytovania, takže som mohol na vlastnej koži pocítiť výhody či nevýhody - v Miláne som spal v tradičnom turistickom hosteli, vo švajčiarskej Bellinzone som spoznal čaro couchsurfingu a v Bergame som zase skúsil, dovtedy pre mňa neznámy, podnájom prostredníctvom stránky airbnb. Ale pekne poporiadku.

Odlet z Bratislavy sa obišiel bez nejakých dramatických situácií a keďže mi systém automaticky pridelil miesto pri okne, tešil som sa na ničím nerušený výhľad na Alpy. Najskôr som síce sklamane pozeral len na bielu perinu oblakov(i keď aj tá má svoje čaro), no napokon sa predsa len ukazovali zasnežené kopce, ktorým nebolo konca kraja. Nebol som jediný nadšený, foťáky len tak cvakali, a tak som aj poslúžil ako nájomný fotograf pre spolusediacich s horším prístupom k oknu.

Bergamo som mal naplánované na posledný deň pred odletom, preto som si ihneď po prílete kúpil lístok do Milána. Z letiska máte niekoľko možností ako sa tam dostať, je tu dostatok autobusových spoločností, ktoré vás dopravia priamo k hlavnej železničnej stanici v Miláne približne za hodinu. Jednosmerný lístok stojí 5 eur. 

Moja prvá cesta viedla na ubytovanie, preto som si v prvom obchodíku kúpil 48-hodinový lístok na hromadnú dopravu v Miláne, ktorá platí pre metro, autobusy aj električky, nie je ani obzvlášť drahý(8,25 eur) a určite sa oplatí. Metro v Miláne je výborne prepojené so všetkými pamiatkami, chodí často a počas môjho pobytu ani nebývalo preplnené.  

Po ubytovaní v príjemnom hosteli asi 15 minút metrom od centra som mal ešte dostatok času, tak som sa pešo vybral spoznávať zákutia veľkomesta. Očakával som, že sa len prejdem v okolí, napriek tomu som po asi hodinke pomalou chôdzou došiel k blízkosti historického centra a odtiaľ to bolo len na skok k slávnemu milánskemu Duomu. Tak som neváhal a odfotil si ho aj po zotmení.

Na druhý deň ráno som mal možnosť vidieť piatu najväčšiu katedrálu sveta aj v dennom svetle.

Napriek tomu, že bolo sychravo a pršalo, rozhodol som sa poznávať Miláno už od skorého rána, aby som toho stihol čo najviac. Začal som práve Duomom, aby som sa vyhol davu turistov a skutočne tu so mnou krátko pred 8 prešľapovalo len niekoľko Japoncov. Po dôkladnej bezpečnostnej kontrole(pri ktorej sa vojačke nezdala moja zubná kefka, ktorou by som zrejme mohol zaútočiť na nejakého kňaza vnútri)sme sa ocitli v ohromujúcom priestore katedrály. 

Milánsku gotickú katedrálu stavali viac ako šesť storočí a doteraz sa sem-tam nájdu lešenia,ktoré svedčia o jej neustálej rekonštrukcii. Okrem hlavného chrámového priestoru sú prístupné aj archeologické lokality pod ňou a vyhliadka na streche dostupná schodmi alebo výťahom. Bohatá výzdoba, masívne stĺporadie a pietne ticho prerušované zvukmi liturgie, ktorá prebiehala v malej kaplnke za hlavným oltárom. Tento priestor býva zvyčajne pre turistov uzatvorený, zrejme len nejaký nedôsledný miništrant nezatvoril bránku a tak sme sa nesmelo dostali aj do tohto pietneho priestoru odkiaľ bol netradičný pohľad na celé vnútro. Z množstva sôch ma najviac zaujali dve. Prvou bola socha sv. Bartolomeja, ktorého podľa legendy zaživa stiahli z kože. Autor sochy tak presvedčivo stvárnil každý jeden sval, že som len čakal, kedy sa svätec otočí a niečo povie.(Ináč, trošku mi pripomenul toho mimozemšťana z filmu Prometeus, či?)

Druhou bola kópia štvormetrovej sochy  Matky Božej, ktorej originál čnie na najvyššej veži katedrály vo výške 108 metrov. 

Dážď na chvíľu ustal, a tak som sa po schodoch vybral aj na strechu katedrály. Zblízka som tak mohol vidieť ozdobné vežičky a chrliče, ktorými je Duomo slávne. V diaľke som zazrel aj nejaké výškové budovy, ale ináč kvôli nízkej oblačnosti skoro nič.

Napravo od Duoma sa nachádza veľké nákupné centrum, ktoré je vhodne zasadené do historickej zástavby a pôsobí autenticky. Ním so len prešiel, aby som sa dostal na druhú stranu, kde stojí socha Leonarda da Vinci a oproti nej budova slávnej milánskej La Scaly. Keby som nevedel, čo to je, netušil by som, že tam sídli najznámejší divadelný a operný súbor na svete - taká obyčajná historická budova. Vnútro je však vraj už o niečom inom, avšak nie som taký fanúšik opery, aby som tam strávil viac času. 

Pomaly som si zo zoznamu odškrtával miesta, ktoré chcem navštíviť. Ďalším v rane bol vraj najstrašidelnejší kostol v meste. Inak, v celom Miláne nájdete kostol snáď na každej ulici, každý je niečím zvláštny a svojský, drvivá väčšina je bez poplatku za vstup. Ja som si však vytypoval pre mňa tie najzaujímavejšie. No späť k tomu strašidelnému.

San Bernardino alle Ossa zvonku nevyzerá výnimočne. Výnimočným ho robí bočná kaplnka, ktorá je zdobená nespočetným množstvom lebiek a kostí zo zrušeného milánskeho cintorína. Vo vnútri nebolo ani človeka, horeli tu len sviečky a počul som len tlkot vlastného srdca...Pôsobivé a desivé miesto....Aby sme si trochu zdvihli náladu, hneď vedľa stál kostol(hovorím, že sú všade), v ktorom pokrstili slávneho umelca Caravaggia.

Ďalšou zastávkou bolo Technické múzeum Leonarda da Vinci, v ktorom som strávil takmer tri hodiny. Je obsiahle nielen rozlohou ale aj zbierkou techniky od počiatkov až po súčasnosť. Celé je to plne interaktívne, čo len zvyšuje atraktivitu. Návštevníci si môžu pozrieť funkčné modely da Vinciho vynálezov, ktorými predbehol dobu, vyskúšať vesmírny modul, tvorbu a využitie plastov a množstvo ďalších vecí...Ak by som si chcel naozaj vyskúšať všetko, musel by som tam stráviť celý deň. Páčilo sa mi však, že jedno poschodie tvorili učebne, v ktorých mali žiaci z milánskych škôl hodiny fyziky a chémie, pričom cez presklené steny ste mohli pozorovať, na akých pokusoch pracujú. Múzeum malo svoje expozície aj vonku, kde mnohých fascinovala skutočná ponorka, ktorú vyradilo talianske námorníctvo a previezlo ju cez celé mesto.

 

Neďaleko múzea sa nachádza slávny kostol Santa Maria delle Grazie, v ktorom sa ukrýva freska Posledná večera. Vstup do kostola je zdarma, avšak "lístky na Poslednú večeru" už čosi stoja a treba si ich kúpiť aj niekoľko mesiacov dopredu, inak sú beznádejne vypredané. 

Odtiaľ som sa prešiel k ďalšiemu milánskemu symbolu - hradu Sforza, ktorý bol vybudovaný rovnomennou rodinou milánskych grófov. V súčasnosti interiér slúži niekoľkým múzeám, za hradbami sa nachádzajú veľkolepé záhrady končiace víťazným oblúkom. Čo sa múzeí týka, každý utorok po 14 je vstup úplne zdarma, čo som teda hneď využil. Množstvo obrazov (aj od spomínaného Caravaggia), dobového nábytku, zbraní....a hlavne ľudí. Však kto by nevyužil vstup zdarma. Najvychytenejšou atrakciou však bolo posledné nedokončené dielo Michelangela Pieta Rondanini. 

Poslednou štáciou, ktorú som v Miláne ešte pred večerom navštívil, bol Cimitero Monumentale (voľný preklad Monumentálny cintorín). Bolo to skutočne najneobyčajnejšie miesto, aké som kedy videl. Ide o rozlohou obrovský cintorín, ktorý mal pôvodne slúžiť ako "záchytný" pre priľahlé mestské časti. Vstup do areálu pôsobí ako menší zámoček, v jeho vnútri však nájdete množstvo urnových miest. Možno znie divne, že človek v Miláne navštívi práve takéto miesto. No Cimitero Monumentale je skutočne nezabudnuteľný najmä kvôli množstvu obrovských náhrobkov, niekedy gýčovitých, inokedy veľmi výpovedných. Posúďte však sami na základe fotiek. 

Keďže sa stmievalo, atmosféra bola skutočne stiesňujúca a sychravé počasie dojem len umocňovalo. Nič to však, vrátil som sa na hostel, aby som sa mohol dobre vyspať.

Čo sa ubytovania týka, prvé dve noci to bol teda hostel - tradične lacné ubytovanie pre mladých ľudí, ktorí sa pri svojich cestách len potrebujú niekde vyspať. Menšia izba, v ktorej boli štyri poschodové postele a ku každej prislúchajúca uzamykateľná skrinka, bohaté raňajky a večera, čisté sprchy a toalety - nič viac človek na cestách ani nepotrebuje. 

V ďalšom pokračovaní sa pozrieme do Švajčiarska...

https://milanduris.blog.sme.sk/c/455088/milan-v-svajciarskej-bellinzone-alebo-taliansko-svajciarsky-vylet-ii.html 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Chceli ju dať zabiť: Polícia mi oznámila, že za mňa vypísali 20 miliónov korún

Polícia zatkla bývalého šéfa Markízy Pavla Ruska.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?

DOMOV

Polícia zatkla bývalého šéfa Markízy Pavla Ruska

V roku 1997 si Rusko údajne objednal vraždu.


Už ste čítali?