Prvú časť môjho blogu si môžete prečítať tu: https://milanduris.blog.sme.sk/c/451641/milan-v-milane-a-vselikde-inde-alebo-taliansko-svajciarsky-vylet-i.html
Keď som si plánoval návštevu Milána, rozhodoval som sa, ktoré iné mestá a miesta v okolí by som navštívil. Voľba najskôr padla na Janov a Turín, ktoré sú vzdialené približne dve hodinky vlakom. Neskôr som však na stránke Couchsurfing dostal ponuku na nocľah vo švajčiarskom meste Bellinzona a váhal som skutočne len krátky okamih.
Možno je pre niekoho pojem couchsurfing neznámy, preto ho aspoň stručne opíšem. Idem o akúsi formu sociálnej siete, na ktorej si používatelia navzájom ponúkajú bezplatný nocľah. Nejde však len o to. Tým vám otvoria dvere do svojho domova, zdieľajú s vami kultúrne, kulinárske, cestovateľské či dokonca rodinné zážitky. Ak strávite v zahraničí svoj čas s "domorodcom", dostanete tak šancu spoznať krajinu z úplne inej strany, ako je prezentovaná v rôznych cestovateľských príručkách alebo na internete. Každý používateľ couchsurfingu má svoj profil, kde sú zverejnené všetky dôležité informácie o tom, čo ponúka, kedy vás môže ubytovať, koľko času s vami môže stráviť. Tiež tam nájdete aj referencie od iných ľudí, ktorí už služby daného hostiteľa využili, čo vám môže pomôcť vybrať si toho pravého pre vás.
No späť ku Švajčiarsku.
Ráno som sa z hostela presunul pomocou linky metra na železničnú stanicu v Miláne, ktorá ma očarila svojou rozlohou a aj historickým výzorom - teda aspoň zvonku.Vnútro je už prispôsobené modernej dobe, všade nájdete informačné tabule s odchodmi vlakov, automaty na lístky, nákupné centrum, fastfoody a ... bezdomovcov. Ak sa chcete dostať k samotnému nástupišťu, musíte mať kúpený cestovný lístok a ukázať ho zamestnancovi bezpečnostnej služby. Toto som úspešne zvládol a našiel svoj luxusne vyzerajúci vlak na linke Miláno - Bellinzona.
Cesta ubehla veľmi rýchlo a plynulo. Asi hodinku sme ešte prechádzali okolím Milána smerom na severozápad, až sme dosiahli hraničné mestečko Chiasso. Tam prebehla veľmi rýchla hraničná kontrola(Švajčiarsko nie je síce členom EÚ, ale do Schengenského priestoru patrí), ktorá vyzerala tak, že dvaja policajti sa prešli po vlaku.
Potom to prišlo - na každú stranu prekrásne výhľady - nevedel som, na ktorú stranu sa pozerať skôr. Snažil som sa aj niečo zachytiť na fotky, ale z rýchlo idúceho vlaku to bolo celkom problematické.
Vlak sa rýchlo rútil ďalej popri veľkom jazere Lugano, cez tunely rôznych dĺžok a popod vrchy rôznych výšok, pričom krajina bola všade rovnako čarovná. Krátko pred obedom som dorazil do Bellinzony, kde ma už očakával môj hostiteľ Matteo a hneď ma ubytoval v byte priamo na námestí, ktorý som mal celý pre seba (napokon aj tak som v ňom iba prespal).
Matteo bol veľmi spoľahlivý a rozhľadený človek, ktorý mi počas celého dňa poukazoval tie najdôležitejšie a najkrajšie veci v celom meste a jeho okolí. Nemusí byť vždy pravidlom, že sa vám bude hostiteľ venovať celý deň, všetko záleží od jeho pracovnej vyťaženosti či rodinných plánov.
Bellinzona je hlavné mesto švajčiarskeho kantónu Ticino, v ktorom najčastejšie budete počuť práve taliančinu - ja som používal angličtinu a nikdy som nemal problém sa dohovoriť. Poloha tohto mesta v blízkosti horských priesmykov bola počas celej histórie kľúčová, preto tvorilo prirodzené obchodné centrum a takisto svojimi mohutnými hradbami a hradmi aj obranu pred nepriateľskými vojskami. Práve gotické hrady, ktoré v Bellinzone sú až tri, patria do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Je prirodzené, že naše prvé kroky viedli práve tam.
Totálne ma dostalo, že k prvému z hradov menom Castelgrande viedol priamo z mesta výťah, ktorý slúži všetkým obyvateľom mesta aj turistom zadarmo.
Castelgrande je svojou rozlohou najväčší z trojice hradov, slúži ako príjemné miesto na prechádzky a výhľady na okolitú krajinu. Celkovo výhľady z každej strany boli úžasné.
Medzi jednotlivými hradmi v minulosti viedli súvislé hradby, ktoré tak dokázali ochrániť celé údolie. Dnes už po nich nájdete stopy len na chodníkoch či cestách, kde je vyznačené ich pôvodné umiestnenie pomocou špeciálnych dlaždíc.
Na každom z hradov sa nachádzajú aj múzeá a výstavné priestory, tie som však vynechal, pretože v Matteovi som mal skvelého sprievodcu.
Už z fotiek ste si mohli všimnúť, že v okolí je niekoľko zaujímavých kopcov. Z mesta viedlo na všetky smery niekoľko turistických chodníkov. Po niektorých som sa prešiel (nešiel som veľmi vysoko, keďže som nemal obuv na zimné podmienky, ktoré v horách ešte vládli) a značenie bolo výborné.
Ďalšia vec, ktorú oceňujem, bola, že som mohol v ktoromkoľvek obchode či podniku pohodlne platiť aj eurami, pričom vydávané mi boli švajčiarske franky (podobne ako u nás fungoval duálny obeh počas zmeny meny). A tam, kde to nebolo možné (myslím, že jednom stánku so zmrzlinou), sa dalo platiť kartou.
Bellinzona a jej okolie toho ponúkajú oveľa viac. Na moju škodu som však mal len necelý jeden deň, preto som viac nestihol. Večer ma k sebe na večeru pozval Matteo, kde som spoznal jeho rodinu a celú moju návštevu sme uzatvorili návštevou pivárne, z ktorej bol nádherný výhľad na zapadajúce slnko nad hradom a vrcholkami zasnežených Álp.
Vtedy si skutočne najviac potrebujete užiť prítomný okamih a jeho energiu odložiť na dni, kedy ju budete najviac potrebovať.
Po dobrom kvalitnom spánku nasledovala cesta do talianskeho Bergama a jeho celodenné spoznávanie, o tom už však nabudúce...